PARAOLYMPIÁDA

Niektorí ľudia žijú s určitým obmedzením od narodenia, iní môžu mať trvalé následky po vážnej chorobe alebo úraze. Mnohí však aj napriek svojmu postihnutiu dokážu žiť plnohodnotným životom. Hoci sú v niektorých oblastiach odkázaní na pomoc, v iných zase dokážu vynikať. Pravidelne sa zúčastňujú paraolympijských hier určených pre športovcov s trvalým telesným, mentálnym a zmyslovým postihnutím, ktoré sa konajú raz za štyri roky vždy po olympijských hrách.

Na Slovensku sa športovci so zdravotným postihnutím rôzneho druhu venujú z letných paraolympijských športov najmä atletike, basketbalu, boccii (kolektívna loptová hra pre telesne postihnutých), futbalu, lukostreľbe, cyklistike, plávaniu, stolnému tenisu, tenisu, volejbalu, goalballu (kolektívna loptová hra pre nevidiacich a slabozrakých) a tlaku na lavičke. Zo zimných športov sú to bežecké a zjazdové lyžovanie, biatlon a hokej na sánkach.

Pevná vôľa týchto športovcov si zaslúži náš obrovský obdiv a uznanie. Ich cesta za úspechom bola totiž omnoho zložitejšia a namáhavejšia ako u zdravých ľudí.  Ani si nevieme predstaviť, koľko odriekania, sebazaprenia a často i bolesti sa ukrýva za ich výkonmi.

Súťažné disciplíny, ktorým sme sa na krúžku venovali, nám aspoň sčasti pomohli vžiť sa do ich situácie:

• zjesť keks visiaci na nitke bez pomoci rúk
• podpísať sa ľavou rukou
• vyberať papierové lodičky z vody ústami bez pomoci rúk
• namotať na jazyk cukrík na šnúrke bez pomoci rúk
• vložiť zápalky do krabičky jednou rukou
• nakresliť sám seba ústami

Tieto súťaže nás natoľko zaujali, že sme sa rozhodli pokračovať v nich aj na hodine telesnej výchovy:

• hádzali sme ľavou rukou na cieľ
• obliekali kamaráta so zaviazanými očami
•  prekladali predmety z miesta na miesto bosou nohou
• so zaviazanými očami sme vešali  "prádlo" na šnúru a pripínali  ho kolíkmi
• poslepiačky sme stavali veže z kociek
  

Najťažšie sa nám asi zdalo písanie nohou. Nemysleli sme, že to bude také namáhavé.Najmä po tom, ako sme si dôkladne prezreli kalendár, ktorý maľovali postihnutí umelci za pomoci nôh alebo úst. Nevieme si predstaviť, ako je možné nielen namiešať také nádherné farby, ale najmä urobiť štetcom rovnú čiaru, nieto ešte celý obraz. Určite to musí byť aj fyzicky veľmi náročné, o trpezlivosti a vytrvalosti nehovoriac. Uchopiť ceruzku alebo štetec do prstov na nohách je totiž poriadna fuška. Kto neverí, nech si to vyskúša.

Ani po viacnásobných pokusoch sa naše písmená ani zďaleka nepodobali na tie, ktoré nás učila písať naša pani učiteľka. Nielenže boli kostrbaté a neúhľadné, ale najmä nečitateľné. Po týchto súťažiach sme skonštatovali, že keby sme mali klobúk, tak by sme ho určite dali pred týmito ľuďmi z hlavy dole. Na znak úcty a obdivu.