streda 23. mája 2012

Ďalší maskot z ČR

A zase máme poštu! Pani sekretárka povedala, že ani jedna z tried nedostáva toľko balíkov ako my. Táto zásielka nás však neprekvapila, lebo sme už vedeli o tom, že je na ceste. Omylom sa totiž pri putovaní po spriatelených školách trošičku premiešali obsahy niektorých balíčkov a dvojník maskota z Mnichovíc - Vilík, k nám prišiel už pred troma týždňami spolu s maskotom Dvora Králové - Dvořáčkom. A možno to vôbec nebolo omylom. Možno menší Vilík cestoval skôr úmyselne, aby sa o nás dozvedel niečo naviac. Keďže mal na to, aby spoznal naše deti a školu, do ktorej chodia, dlhší čas ako pravý Vilík, mohol mu potom robiť po škole turistického sprievodcu.


















Hoci menší Vilík zažil s nami veľa zaujímavých akcií - besiedku pre mamičky, prehliadku školského náučného parku, hodinu telesnej výchovy, ba aj krst našej knihy (viď http://www.strbavaabeceda.blogspot.com/), ani skutočný Vilík neobíde skrátka. Zoberieme ho na dlho očakávanú rozprávkovú rekordyádu spojenú s opekaním a spaním v triede. My sme totiž deti, ktorým nestačí chodiť do školy iba vo dne. My sa do nej rady vrátime ešte aj v noci. Vôbec nechápeme starších žiakov, keď tvrdia, že škola ich nebaví, lebo je v nej nuda.  Tak to teda ani omylom!
Mnichovického Vilíka sme po ceste nechali trošku oddýchnuť, lebo mesto, z ktorého k nám prišiel, je od Ilavy vzdialené až 346 km. Kým oddychoval na skrinke so svojimi menšími dvojníkmi, popozerali sme si prospekty viažuce sa k mestu Mnichovice a jeho najbližšiemu okoliu.

































Z fotografií sme zistili, že leží uprostred krásnej prírody a návštevníkov dokáže prilákať mnohými zaujímavosťami. Jednou z najdôležitejších informácií, ktorú sme sa dozvedeli o tomto kraji je to, že tu pôsobil významný český maliar, karikaturista, spisovateľ a redaktor - Jozef Lada. Ilustroval viaceré obľúbené diela českej literatúry ako Osudy dobrého vojáka Švejka a sám napísal populárne knižky O  Mikešovi či Bubáci a hastrmani. Hoci nikto z prvákov jeho meno doteraz nepočul, pri prehliadke jeho najznámejších diel na internetových stránkach všetci spozorneli. Uvedomili si, že jeho kresby už určite niekde videli. Ak to nebolo v niektorej z jeho knižiek, určite to bolo aspoň na veľkonočnej či vianočnej pohľadnici.



















Okrem tohto národného skvostu sa môžu mnichovické deti pochváliť aj neďalekou Ondřejovskou hvězdárnou, lyžiarskym areálom, bežkárskou dráhou, cyklotrasami pre rekreačných i zdatnejších cyklistov... Priamo v centre mesta je nádherný kostol Panny Marie s s kazateľňou v tvare veľrybej hlavy s otvorenou tlamou, socha sv. Jana Nepomuckého, morový stĺp a mnohé iné historické pamätihodnosti. Dúfajme, že sa nám niekedy podarí do tohto prekrásneho mestečka dostať.

Súčasťou balíka bol aj slovníček s otázkami od mnichovických detí a notový zápis pesničky od detí zo Stráže, ktorú samy vymysleli. 














Neodolali sme a naučili sme sa ju spievať. Slová sme zvládli raz-dva a ani melódia nebola veľmi ťažká. Tak sa nám zapáčila, že sme sa rozhodli vyrobiť k nej  krátky  amatérsky videoklip. Amatérsky preto, lebo sme to robili po prvýkrát a naviac, nemali sme ani potrebnú techniku na zaznamenanie kvalitného zvuku. Naše nadšenie a zápal však  boli natoľko veľké, že sme sa do toho pustili aj bez profi vybavenia. Snáď nám to naši českí kamaráti odpustia, keď si ho pozrú a vypočujú. Na internetových stránkach sme sa dozvedeli, že každý videoklip by mal byť obrazovým záznamom toho, o čom sa v piesni spieva. Keďže v našej JARNEJ PESNIČKE sa  spieva o kvetoch a zvieratkách, ako hercov sme ich mohli ťažko obsadiť. Preto sme si ku každej postavičke vyrobili bábku, ktorou sme pohybovali podľa rytmu piesne v malom kufríkovom divadle. Toto divadlo má tú výhodu, že nezaberie veľa miesta, nie je náročné na zhotovenie a pritom dokáže urobiť veľa radosti.


















































Nácviky boli plné dohadovania, kto bude kameramanom, bábkohercom či spevákom. Aby bol  „vlk sýty aj ovca celá“, natočili sme niekoľko rôznorodých verzií, kde si každý prešiel všetkými úlohami. Nakoniec sme vybrali (podľa nás) tie najlepšie:
-             VIDEO 1
     VIDEO 2
     VIDEO 3
     VIDEO 4

streda 16. mája 2012

PARAOLYMPIÁDA

Niektorí ľudia žijú s určitým obmedzením od narodenia, iní môžu mať trvalé následky po vážnej chorobe alebo úraze. Mnohí však aj napriek svojmu postihnutiu dokážu žiť plnohodnotným životom. Hoci sú v niektorých oblastiach odkázaní na pomoc, v iných zase dokážu vynikať. Pravidelne sa zúčastňujú paraolympijských hier určených pre športovcov s trvalým telesným, mentálnym a zmyslovým postihnutím, ktoré sa konajú raz za štyri roky vždy po olympijských hrách.
Na Slovensku sa športovci so zdravotným postihnutím rôzneho druhu venujú z letných paraolympijských športov najmä atletike, basketbalu, boccii (kolektívna loptová hra pre telesne postihnutých), futbalu, lukostreľbe, cyklistike, plávaniu, stolnému tenisu, tenisu, volejbalu, goalballu (kolektívna loptová hra pre nevidiacich a slabozrakých) a tlaku na lavičke. Zo zimných športov sú to bežecké a zjazdové lyžovanie, biatlon a hokej na sánkach.
Pevná vôľa týchto športovcov si zaslúži náš obrovský obdiv a uznanie. Ich cesta za úspechom bola totiž omnoho zložitejšia a namáhavejšia ako u zdravých ľudí.  Ani si nevieme predstaviť, koľko odriekania, sebazaprenia a často i bolesti sa ukrýva za ich výkonmi.
Súťažné disciplíny, ktorým sme sa na krúžku venovali, nám aspoň sčasti pomohli vžiť sa do ich situácie:
  • zjesť keks visiaci na nitke bez pomoci rúk
  • podpísať sa ľavou rukou
  • vyberať papierové lodičky z vody ústami bez pomoci rúk
  • namotať na jazyk cukrík na šnúrke bez pomoci rúk
  • vložiť zápalky do krabičky jednou rukou
  • nakresliť sám seba ústami
















































































































Tieto súťaže nás natoľko zaujali, že sme sa rozhodli pokračovať v nich aj na hodine telesnej výchovy:
  • hádzali sme ľavou rukou na cieľ
  • obliekali kamaráta so zaviazanými očami
  •  prekladali predmety z miesta na miesto bosou nohou
  • so zaviazanými očami sme vešali  "prádlo" na šnúru a pripínali  ho kolíkmi
  • poslepiačky sme stavali veže z kociek
Najťažšie sa nám asi zdalo písanie nohou. Nemysleli sme, že to bude také namáhavé.Najmä po tom, ako sme si dôkladne prezreli kalendár, ktorý maľovali postihnutí umelci za pomoci nôh alebo úst. Nevieme si predstaviť, ako je možné nielen namiešať také nádherné farby, ale najmä urobiť štetcom rovnú čiaru, nieto ešte celý obraz. Určite to musí byť aj fyzicky veľmi náročné, o trpezlivosti a vytrvalosti nehovoriac. Uchopiť ceruzku alebo štetec do prstov na nohách je totiž poriadna fuška. Kto neverí, nech si to vyskúša.
Ani po viacnásobných pokusoch sa naše písmená ani zďaleka nepodobali na tie, ktoré nás učila písať naša pani učiteľka. Nielenže boli kostrbaté a neúhľadné, ale najmä nečitateľné. Po týchto súťažiach sme skonštatovali, že keby sme mali klobúk, tak by sme ho určite dali pred týmito ľuďmi z hlavy dole. Na znak úcty a obdivu.